Čo je pre vás najhrejivejšia spomienka z detstva? Ja sa vidím pod perinou, obklopená zvieratami z plyšu. Vedľa mňa sedí otec a rozpráva mi o nich príbehy. Tu sa začala moja cesta redaktorky. Doma. Nie každé malé dievča, nie každá žena však má takéto šťastie.
Náš Social Impact tím sa preto rozhodol pomôcť neziskovej organizácii Habitat for Humanity s organizáciou výstavy Všetko sa začína doma. Tá cez fotografie rozpráva príbehy žien z rôznych kútov sveta, ktoré museli o svoj domov bojovať. Najčastejšie kvôli vojne, predsudkom, ale aj klimatickým zmenám.
Ak ste na výstave ešte neboli, do 5. apríla ju nájdete pred Starou tržnicou a do 22. marca v obchodnom dome IKEA. Predtým si ale môžete prečítať môj blog o tom, prečo by mala byť povinnou jazdou nie len pre každú ženu, ale pre každého človeka.
Príbehy so šťastným koncom
Prísť v Tadžikistane o strechu nad hlavou môže byť rozsudkom smrti. Typickým príkladom je Šamsichon, ktorej príbeh nafotila Katerina Bezgachina, komunikačná riaditeľka Habitat for Humanity pre Európu, Blízky východ a Afriku. „Šamsichonin manžel odišiel s inou ženou do Ruska. Nechal ju samú s deťmi, rozbitým domom a nijakým príjmom. Navyše čelila tradíciám, ktoré žene zakazujú, aby vpustila do bytu cudzích mužov. Vrátane robotníkov,“ vysvetľuje Katerina. Šamsichon si teda mohla vybrať. Buď zomrie alebo niečo spraví, aj napriek silnému patriarchátu, ktorý je na tadžikistanskom vidieku stále realitou. „Rozhodla sa obrátiť na nás. Poskytli sme jej pôžičku, vďaka ktorej vybudovala krásny dom,“ pokračuje v rozprávaní Katerina a dopĺňa: „Dnes Šamsichon inšpiruje iné ženy v obci. Ukazuje im a ich dcéram, že môžu žiť inak. Lepšie. Aj keď majú niektoré stále strach, vidia, že sa to dá.“
Katerina stretla a nafotila tiež Jane z Kene. Ako vraví, tento príbeh je trochu iný: „Po smrti rodičov všetku pôdu zdedili jej traja bratia. Preto, že je žena, Jane nedostala nič. Plánovala svoju dcéru poslať na univerzitu, no zrazu nemala ani kde bývať.“ Napriek tomu začala Jane podnikať so semiačkami, čo je v Keni pomerne slušný biznis. Našetrila si a dnes je jej dom najkrajší v dedine. „Príbehy, ktoré rozpráva naša výstava, sú o šťastných koncoch,“ hovorí Katerina a dodáva: „Nemali by sme však zabúdať, že je v prvom rade o silných a statočných ženách. Organizácie ako Habitat môžu podať pomocnú ruku, no ďalej je už všetko v rukách žien. Ony samy musia chcieť niečo zmeniť.“
Problém sa týka všetkých, chudobných aj bohatých
Väčšina žien na fotografiách pochádza z rozvojových krajín. „To však neznamená, že je problém žien a bývania výhradne otázkou Ázie, Afriky či Latinskej Ameriky. Máme ho aj tu. V Európskej únii, v bohatých krajinách,“ vysvetľuje Katerina v našom osobnom rozhovore. A má pravdu. Problémy v otázke bývania nájdete dokonca u nás, priamo pod nosom. Súčasťou výstavy je totiž aj príbeh pani Diany zo Slovenska. Žije v hlavnom meste a napriek tomu sa ocitla bez domova. „Bývala som so synom v podnájme a majiteľ sa rozhodol byt zo dňa na deň predať,“ zdôveruje sa Diana. V jej hlase je stále cítiť rozhorčenie.
Ticho počúvam, ako prežila tri dni sama na ulici. Len s kabelkou. Ako nemala kde spať či osprchovať sa. „Pre ženu je hrozné takto skončiť. Bála som sa a hanbila,“ opisuje Diana. Neskôr sa dostala do nocľahárne, kde prespávala. S ďalšími dvadsiatimi ženami. V jednej miestnosti. Cesta za dôstojným bývaním jej trvala rok a pol. „Dnes ma prekvapuje, ako málo mi stačí ku šťastiu. Len to, že si mám kde vypiť kávu, že mám vlastnú kúpeľňu, posteľ a paplón. Naa rozdiel od nocľahárne si môžem prísť a odísť kedy chcem,“ hovorí Diana, no dodáva, že na obdobie bez domova nikdy nezabudne a dokonca je zaň aj trochu vďačná. „Bola to životná skúsenosť. Nijaká žena v podobnej situácii by sa nemala vzdávať. Potrebujeme sa navzájom inšpirovať, vyhľadať pomoc. Keď si totiž zvyknete, že vám stačí málo, prichádzate o motiváciu. No takýto život by nemala mať nijaká z nás.“
Kým budeme mlčať, nič sa nezmení
Keď si človek vypočuje príbehy z výstavy, ťažko môže povedať, že boj za ženské práva dnes už nie je potrebný. Bolo by pekné, keby nebol. Ale ešte tam nie sme. Nie, kým sú tu ženy, ktoré nemajú kde bývať, ktoré sa nemôžu vzdelávať či vlastniť pôdu. A práve to mení organizácia Habitat for Humanity. Jej členovia od svojho založenia pomohli viac ako 22 miliónom ľuďom. „Domov je totiž centrom nášho života, základnou pôdou pre vzdelanie, rozvoj a dôstojný život,“ hovorí Tomáš Kelley z Habitatu.
Na jeho slová nadväzuje Katerina Bezgachina: „Bývanie je veľkým problémom pre mnoho žien. Až deväťdesiat krajín sveta má napríklad tradície, kvôli ktorým žena nemôže byť vlastníčkou pôdy, no táto téma je výrazne podceňovaná. Nehovoríme o nej. Mnoho ľudí netuší, že o nej hovoriť treba.“ Práve preto v Habitate chceli nájsť spôsob, ako o ženách a bývaní informovať zaujímavo, bez suchých faktov a čísel. „Počas nášho projektu sme veľa cestovali, no najmä veľa fotili. A aký spôsob na rozpovedanie príbehu je lepší ako umenie?“ vysvetľuje Katerina vznik konceptu výstavy, no dodáva, že problém musíme riešiť aj z dlhodobého hľadiska: „Cestu vidím v zmene politík krajín.“ Pracovať však podľa nej musíme aj na zmýšľaní jednotlivcov. „Predsudky a nespravodlivosť voči ženám mnohokrát vychádzajú z kultúry. A kultúra, to sú predsa ľudia. Tí majú vlastnú hlavu. Aj keď je to náročné, a potrvá to ešte veľmi dlho, ich pohľad na svet sa dá zmeniť. Najmä ak im ukážeme, že zmena povedie k lepším veciam. K lepšiemu životu nielen pre ženy, ale pre všetkých,“ vysvetľuje Katerina.
Príbehy šiestich hlavných hrdiniek výstavy – Šamsichon, Jane, Diany, Nour, Estelly a Regny – sa končia „happy endom“. Sú však len malým percentom z miliónov ďalších prípadov. Mnohé šťastné nie sú. Práve ženy pritom hrajú dôležitú úlohu vo výchove ďalších generácií. Pokiaľ ony a ich deti dostanú dôstojné bývanie, získajú tiež príležitosť žiť lepší život. Rozvíjať sa, vzdelávať či jednoducho cítiť, že sú v bezpečí a niekam patria.
Všetko sa predsa začína doma.
Takže ešte raz, príďte na výstavu. Do 5. apríla ju nájdete pred Starou Tržnicou a do 22. marca v obchodnom dome IKEA. Dostupná je tiež online.