Facebooku a nám trvá asi dva dni, kým overíme, či je príspevok pravda, alebo hoax. Je to pridlho, hovorí v rozhovore Aaron Sharockman z amerického portálu PolitiFact.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo má overovanie faktov zmysel a ako ho dostať k ľuďom, ktorí neveria médiám
- kedy dezinformácie dokážu ublížiť najviac
- kedy môže byť informácia presná a zároveň nepravdivá
- v čom zlyhali tradičné médiá a ako môžu znovu získať dôveru ľudí
- čo by mali proti hoaxom a dezinformáciám robiť platformy ako Google a Facebook
- ako funguje overovanie faktov pre Facebook
- ako sa zmenilo overovanie faktov po nástupe Donalda Trumpa
Ako sa dezinformácie zmenili za posledné dva-tri roky?
V Spojených štátoch je dnes oveľa viac dezinformácií, ktoré vznikajú pre finančný prospech. Často sa rozprávame o vládnej propagande alebo o organizovaných dezinformačných kampaniach a je to potrebné. No väčšina dezinformácií dnes vzniká pre to, aby niekomu zarobili peniaze. A ich tvorcovia to robia stále sofistikovanejšie.
Na druhej strane vidím, že platformy ako Facebook a Google sa proti ich šíreniu snažia niečo robiť. Čiastočne sa im to aj darí, no dezinformátori sa učia tiež a hľadajú stále nové spôsoby, ktorými vedia obísť prekážky.
Napríklad?
Namiesto klasických webových článkov tvoria virálne obrázky a videá, ktorými sa snažia prekĺznuť poza chrbát Facebooku a Googlu. Trochu to pripomína závody v zbrojení. Každá strana sa učí nové taktiky, ako poraziť protivníka.
Zlou správou je, že je oveľa ľahšie dezinformáciu vytvoriť, ako ju overiť. Všetky výskumy ukazujú, že dezinformácie sa šíria oveľa rýchlejšie ako ich opravy.
Aké opatrenia proti dezinformáciám sa podľa vás osvedčujú najviac?
V prvom rade nie som zástancom vládnych regulácií. Som presvedčený, že riešenia majú vznikať predovšetkým v súkromnej sfére. Nechcem, aby vlády rozhodovali o tom, čo je pravdivá a presná informácia. Nezdá sa mi, že sú v tomto dobrými arbitrami.
No vlády môžu zatlačiť napríklad na Facebook, aby proti dezinformáciám niečo robil.
Správne. Pre mňa je rola vlády v tom, aby podporovala prístup k dôveryhodným a pravdivým informáciám. Nechcem, aby mi vláda hovorila, že toto je falošná správa a toto hoax. No chcem, aby vláda podporovala novinárov v ich ťažkej práci. Rozumiem, že novinári vlády často kritizujú, takže to asi znie divne. Nehovorím, že majú nažívať ruka v ruka, ale mali by sa navzájom chápať.
Mali by sme urobiť viac pre to, aby sa na školách učila mediálna gramotnosť, aby si ľudia dokázali sami nájsť dôveryhodné informácie. A myslím si, že vlády by mohli väčšmi podporovať novinársku prax, ktorá je životne dôležitou funkciou demokratickej spoločnosti, no často sa na to zabúda.
V čom ste ako overovači faktov (fact-checkeri) podľa vás dobrí a v čom nie?
Sme dobrí v detekcii. Dokážeme identifikovať nepravdivú informáciu a do istej miery dokážeme zastaviť jej šírenie.
Sme zlí v tom, že to nedokážeme urobiť dosť rýchlo. Nie sme napríklad dosť rýchli v odhaľovaní nepresných kópií známych dezinformácií.
Facebook nám dáva zoznam príspevkov, fotiek a videí, u ktorých je predpoklad, že môžu byť hoaxmi. Netuším, ako dlho im trvá, kým ich zbadajú. Dajme tomu, že jeden deň. Takže to máme deň, odkedy informácia vznikla. Ďalší deň nám trvá ju overiť. To znamená, že daná informácia sa šíri dva dni, čo je v dnešnej dobe pridlho.
Podstatným faktom je, že veľa ľudí získava správy z platforiem – z Facebooku, Instagramu, YouTubu, Twitteru. Nejdú na web New York Times, aby si čítali články. Idú na Facebook a tam zbadajú ich článok a možno si ho rozkliknú. Problém je, že na Twitteri, Facebooku alebo YouTube vyzerajú hoaxy a podobný odpad úplne rovnako ako obsah z New York Times. Nikdy sme ľudí nenaučili spoznať medzi nimi rozdiel. A tu si myslím, že by napríklad Facebook mohol robiť viac. Mohli by napríklad ľuďom vizuálne alebo zvukovo naznačiť, že tento zdroj by mohol byť pravdivejší ako tamten.
Dalo by sa to robiť na úrovni webu, ako to robí napríklad projekt Konšpirátori.sk.
To je trochu ošemetné, pretože každý deň vznikajú milióny nových stránok.
Ako PolitiFact spolupracuje s platformami?
Máme platené partnerstvo s Facebookom, pre ktorý overujeme príspevky. Facebook následne naše hodnotenie zobrazuje pri článkoch a príspevkoch. Ak je príspevok nepravdivý alebo zavádzajúci, Facebook obmedzí jeho šírenie.
S Googlom nemáme platenú spoluprácu, ale overené informácie dlhodobo podporujú cez svoje služby. Fact-checky majú vlastnú kategóriu v Google News a naše články sa vo vyhľadávaní zobrazujú medzi prvými.
Príklad facebookového príspevku označeného fact-checkermi za nedôveryhodný. Pri pokuse o zdieľanie sa objaví varovanie. (zdroj: Facebook)
V Spojených štátoch máte šťastie v tom, že s vami Facebook spolupracuje. V strednej a východnej Európe s fact-checkermi príliš nerobia.
Mám pocit, že Facebook si dlho myslel, že je len akýmsi plátnom, na ktoré si ľudia prišli maľovať. Nikto tým ľuďom nehovoril, čo na neho majú vešať a čo nie. A to bol podľa mňa trochu omyl, pretože Facebook vytvoril priestor, kde bežia všelijaké konverzácie a treba si ich všímať. Napríklad v Spojených štátoch to už začínajú robiť.
Robia z vášho pohľadu platformy v tomto smere dosť?
Nechcem odpovedať na túto otázku za nich. Rozhodne však robia podstatne viac, ako robili pred tromi rokmi. Zdá sa mi tiež, že sú odhodlaní robiť viac. Či to ale stačí, to neviem.
Zároveň si nemyslím, že vlády robia v tomto smere dosť. Že novinári robia v tomto smere dosť. Sme tak trochu súčasťou problému. Keď sa pozriete, akým spôsobom sa tvoria dezinformácie, tak tie v mnohom napodobňujú to, čo robia bežne novinári. Tvorcovia hoaxov preberajú ich spôsoby: mimoriadne správy, „toto video musíte vidieť!“ a podobné triky na získanie pozornosti a klikov. Ako novinári by sme sa mali viac snažiť o odlíšenie.
Dá sa s clickbaitom bojovať iným clickbaitom?
Nie, práve naopak. Máme ukazovať profesionálnu úroveň, s ktorou pokrývame každú tému, aby čitateľ okamžite videl, že nám môže veriť. Takže keď mu ukážem vedľa seba dva články, z ktorých jeden tvrdí, že pápež vyjadril podporu Donaldovi Trumpovi a druhý, že nie, tak by napríklad na základe citovaných zdrojov a jasnom označení autora mal vedieť, ktorému z nich sa dá veriť.
Nepreceňujete v tomto čitateľov?
Pozor, ja nehovorím, že to má robiť čitateľ. Toto má robiť novinár. Jeho článok má tieto informácie obsahovať a čitateľovi bude hneď jasné, že článok, ktorý cituje primárne zdroje a štúdie a má jasne dohľadateľného autora je dôveryhodnejší. A my im môžeme pomôcť v tom, aby tieto informácie automaticky očakávali.
Tvorcovia dezinformácií na toto nemajú čas. Potrebujú chrliť veľa obsahu, pretože iba tak na ňom zarobia.
Predminulý týždeň vyšla správa špeciálneho vyšetrovateľa Robert Muellera, ktorá potvrdila ovplyvňovanie ostatných prezidentských volieb v USA aj prostredníctvom sociálnych sietí. Čo podľa vás znamená pre Facebook alebo iné platformy?
Muellerova správa ukázala, že v roku 2016 dezinformácie šírené zvnútra aj zvonka mali za cieľ ovplyvniť výsledky volieb. A myslím si, že väčšina ľudí sa zhodne na tom, že to zafungovalo. Predpokladám, že takáto stratégia sa použije v nadchádzajúcich voľbách znova. Musíme byť všetci veľmi obozretní v tom, ako a kde získavame informácie.
Myslím, že je načase, aby sociálne platformy zabrali, pretože ony jediné majú zdroje a technické schopnosti na to, aby odhalili, kto a čo robí a zastavili to. Myslím, že sú na to dnes lepšie pripravené. To samozrejme neznamená, že budú aj úspešnejšie, no minimálne nemajú vo svojich procesoch také slepé miesta ako pred tromi rokmi.
Do akej miery podľa vás zlyhania mainstreamových médií môžu za to, že ľudia začali viac veriť tým „alternatívnym“?
V prvom rade nezabúdajme, že dezinformácie tu máme odjakživa. Dnes je rozdiel len v tom, ako rýchlo sa vďaka internetu šíria.
Myslím si, že problémy novinárov do istej miery prispeli k rozmachu dezinformácií. Ľudia každý deň chodia na internet, aby hľadali odpovede na svoje otázky. A stále menej novinárov im na ne dáva odpovede.
V druhom rade je to o našom nastavení. Keď sa internetu pýtame otázky, chceme mať zároveň pravdu. Vyhľadávame informácie, ktoré potvrdzujú naše videnie sveta.
V treťom rade tu máme problém informácií, ktoré sú síce presné, no nemusia byť pravdivé. Dobrým príkladom je téma klimatickej zmeny. Dokážete napísať článok, ktorý bude citovať zdroje a výskumy tvrdiace, že zmena klímy je hoax. Lebo takých informácií nájdete na internete kopu. Problémom sú teda ľudia, ktorí hovoria len niektoré fakty, ale nie všetky podstatné. Toto je pre fact-checkera náročnejšie, pretože sa nepozerá len na presnosť, ale aj na pravdivosť a správny kontext. Je to obrovská šedá zóna, v ktorej sa ťažko orientuje.
Potom je tu aj ekonomický rozmer – profesionálne médiá sú často spoplatnené, zatiaľ čo alternatíva je zadarmo.
Áno a opäť je to o tom, že výroba nekvalitného obsahu musí byť lacná.
Čo ešte môžu urobiť médiá, aby si získali dôveru čitateľov?
Spolupracujeme so skupinou Trusting News, ktorá pomáha médiám vrátiť dôveru pomocou tzv. trust language. Ide o jazyk, ktorý podporuja dôveru ľudí v to, akým spôsobom reportéri pokrývajú témy.
Do nášho newsletteru napríklad vkladáme informácie o tom, ako pracujeme, prečo sme si vybrali dané tvrdenie a ako sme ho overili. Berieme čitateľov za oponu, aby videli, ako pracujeme a verili nám.
Čo by ste povedali ľuďom, ktorí hovoria, že overovanie faktov nemá zmysel, lebo to len upriamuje pozornosť na pôvodnú nesprávnu informáciu?
Existuje dostatočné množstvo výskumov, ktoré dokazujú, že overovanie faktov funguje. Ľudia, ktorí čítajú fact-checkingové články vykazujú vyššiu mieru porozumenia témy a lepšie dokážu odpovedať na otázky o danej téme.
Myslím si ale, že musíme byť opatrní v tom, čo overujeme. Pokiaľ sa masívne šíri chybná informácia, je potrebné povedať – nie, toto nie je pravda. Kde to nemá zmysel sú správy, ktoré zdieľali povedzme traja ľudia a fact-check by naopak mohol prispieť k šíreniu falošnej správy.
Keď si ale vezmeme falošné správy, ktoré zdieľali desaťtisíce ľudí vrátane prezidenta USA, je našou povinnosťou povedať, že nie sú pravdivé.
Ako dostať overené informácie k ľuďom, ktorí ich nevyhľadávajú alebo im dokonca neveria?
V roku 2017 sme vycestovali do troch amerických štátov, kde s vysokým náskokom vyhral Donald Trump. Podľa nášho výskumu totiž až 88 % Trumpových voličov neverí médiám a fact-checkerom.
Šesť mesiacov sme sa osobne stretávali s rôznymi skupinami voličov a vysvetľovali sme im, ako funguje fact-checking. Že to nie je iba o kontrolovaní Trumpa, ale aj ich miestnych politikov a o tom, čo tvrdia o kvalite vody či ciest. A na konci sme videli, že tí ľudia viac veria našej práci, pretože sme tam boli s nimi osobne. To samozrejme stojí hrozne veľa času a zdrojov.
Momentálne skúšame viac prácu s mladším publikom, napríklad v rámci formátu Ask Me Anything (AMA) na Reddite.
Aaron s kolegyňou Katie Sanders pri nahrávaní seriálu What the Fact pre televíziu Newsy.
Ako sa pri overovaní faktov dá vyhnúť vlastnej zaujatosti?
Robím politického reportéra od roku 2003 a voči politikom mám odstup. Naučil som sa, že všetci hovoria nepravdy, keď im to pomáha docieliť to, čo chcú.
Na PolitiFacte je dobré, že sme si za tie roky vybudovali procesy, ktoré nás izolujú od vlastných predsudkov. Každé naše hodnotenie prechádza cez troch editorov, ktorí ho podrobujú dôkladnej kritike. Vždy uvádzame všetky zdroje. Každý si ich môže overiť a urobiť si názor sám.
Za 11 rokov fungovania sme vydali okolo 17 000 overení a náš verdikt sme spätne korigovali možno v 100 prípadoch.
Ako sa fact-checking zmenil s nástupom Donalda Trumpa?
Nie až tak veľmi. Trump je iný. Hovorí bez prípravy, čo mu zíde na um. Zo začiatku bolo na neho ťažšie reagovať. Produkuje viac nesprávnych tvrdení ako iní politici.
Odlišuje sa tiež tým, že opakuje tie isté nepravdy. Veľa politikov koriguje svoje výroky po tom, ako ich fact-checkeri overia. Trump nie.
Z hľadiska samotných postupov fact-checkingu ale pri ňom fungujeme rovnako.
V PolitiFacte je vás desať fact-checkerov. Stačí to?
Nemyslím si, že je to dosť. Sme schopní hasiť najväčšie požiare a najdôležitejšie témy. Bolo by skvelé, keby nás bolo viac a dokázali by sme kontrolovať výroky lokálnych politikov alebo televíznych osobností. Na druhej strane, s väčším tímom sa ťažšie pracuje a horšie sa kontroluje kvalita.
Využívate pri svojej práci automatizáciu?
Spolupracujeme s Duke University. Majú nástroj ClaimBuster, ktorý automaticky prepisuje vysielanie spravodajskej televízie CNN a vyhľadáva v prepise tvrdenia, ktoré by sa dali overiť. Z univerzity nám každé ráno pošlú 20 tvrdení, ktoré by mohli stáť za overenie.
Trénujete nejakú umelú inteligenciu?
Nie. Ale som si istý, že dáta, ktoré vytvárame, sa niekde ďalej spracúvajú.
Akou veľkou hrozbou sú podľa vás deepfakes (pozn.: falošné videá vytvorené počítačovým algoritmom)?
Nijako veľmi ma neznepokojujú. Vyrobiť deepfake, ktorý by vyzeral naozaj presvedčivo, je stále pomerne ťažké. A aj keby vznikol, novinári by ho overovali z ďalších zdrojov a pomerne rýchlo by sa prišlo na to, že ide o podvrh. Video s falošným Obamom bolo veľmi presvedčivé, ale do hodiny by reálny Obama prišiel s tým, že ide o podvrh.
V USA sa deepfakes až tak nebojím, ale v rozvíjajúcich sa demokraciách to môže predstavovať väčšie riziko.
Za akých okolností dokáže dezinformácia uškodiť najviac?
Predovšetkým krátko po akejkoľvek traumatizujúcej alebo krízovej udalosti. Vtedy sú ľudia emočne krehkí a dezinformácia môže vyvolať veľké zmeny. Obzvlášť, keď potvrdzuje stereotypy, ktoré ľudia v sebe majú.
Dobrým príkladom je hoax o smejúcich sa moslimoch utekajúcich od horiaceho Notre Dame v Paríži. Je to teda viac o načasovaní ako o konkrétnej forme hoaxu, ale obrázky majú vo všeobecnosti väčšiu silu.
USA čakajú budúci rok prezidentské voľby. Ako sa na ne pripravujete?
V prvom rade sa budeme snažiť zodpovedať otázky, ktoré budú mať voliči o informáciách o jednotlivých kandidátoch a ich výrokoch. Na toto sa chceme zamerať.
Určite sa viac sústredíme na chybné informácie šírené online. Počas minulých volieb sme sa viac zameriavali na televíziu a noviny.
No a napokon to všetko budeme musieť robiť ešte lepšie a rýchlejšie ako doteraz.
Čo je PolitiFact
PolitiFact vznikol v roku 2007 ako fact-checkingový projekt Poynterovho inštitútu mediálnych štúdií. Overuje pravdivosť výrokov politikov a verejne činných osôb, odhaľuje hoaxy a pomáha ľuďom zorientovať sa v dvoch stranách príbehu. PolitiFact vydal už viac ako 17 000 verdiktov a jeho metodiku Truth-o-Meter prebrali fact-checkingové organizácie po celom svete. PolitiFact získal v roku 2009 Pulitzerovu cenu. Od roku 2016 je jedným zo spolupracujúcich fact-checkerov Facebooku.
Aaron Sharockman
Je šéfeditorom fact-checkingového projektu PolitiFact, ktorý na dennej báze overuje pravdivosť tvrdení politikov a verejne činných osôb. Je pravidelným hosťom viacerých spravodajských médií. Spolu s kolegyňou Katie Sanders majú pravidelnú reláciu What the Fact, v ktorej rozoberajú pravdivosť najzásadnejších výrokov za uplynulý týždeň. Predtým pôsobil ako politický editor v denníku Tampa Bay Times na Floride. Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite v Indiane a semester strávil aj na Karlovej univerzite v Prahe.
Rozhovor vznikol počas autorovej stáže v rámci programu Digital Communication Network.
Rozhovor vyšiel aj v Denníku N.