TREND: Testy, cesty a dary sú korupcii najbližšie
Zdroj: Trend 39/2002
Miestom, kde je korumpovanie médií najviditeľnejšie, ale často tolerované, sú spotrebiteľské testy a cestovanie. Preto aj v zahraničí platí, že redakcie, ktoré majú písané redakčné kódexy, sa nimi a prijímaním darov zaoberajú najpodrobnejšie.
Testy charakteru
Ak sa redaktor, ktorý pripravuje spotrebiteľské testy, nechá ovplyvniť, má vedenie redakcie iba malú možnosť na to prísť, myslí si riaditeľ Petit Pressu Alexej Fulmek. Dvakrát nepríjemné podľa neho však je, že špecialisti na dané sektory to vidia, laici to postrehnú, iba ak urobí redaktor "hrubú chybu". Ako príklad takejto chyby uvádza nezaradenie výrobku niektorého z veľkých hráčov na trhu do testovania.
Denník Sme v súčasnosti spo trebiteľské testy nemá. Po tom, čo zrušil spoluprácu s externým dodávateľom prílohy Test, s novou nezačal. "Mali sme vážny dôvod si myslieť, že zaradenie nejakého produktu v testoch v Sme je súčasť komerčnej ponuky nášho dodávateľa," preto podľa A. Fulmeka radšej s časopisom Test ukončili spoluprácu.
Podľa spolumajiteľky PRime time, s.r.o., Bratislava Miroslavy Michalíkovej je aj tu vecou klienta, aby stanovil pravidlá testovania. Hovorí napríklad o výrobcovi mobilných telefónov, ktorý má podmienku, že požičať telefón na test sa smie maximálne na päť dní.
Za cestu - nič
"Máme pravidlo, že 80 percent z ôsmich pracovných hodín na ceste pre pozvaných žurnalistov sa musí pracovať, a považujeme to za úplne samozrejmé," hovorí, ako sa brániť podozreniam z korupcie, riaditeľka Interel public relations, a.s., Bratislava. Ďalšou podmienkou je, aby PR agentúra, respektíve klient po skončení cesty, ale ani pred ňou nežiadal záruky publikovania, respektíve spôsobu publikovania. Hovorí, že s prípadom, keď pozývajúci vopred zmluvne zaviazal hosťa k protihodnote za cestu v podobe článku, sa ešte nestretla.
Riaditeľ pre výrobu a odbyt Ecopressu, a.s., Bratislava Miloš Nemeček v cestách žurnalistov hradených pozývajúcou stranou zásadný problém nevidí. Za predpokladu, že novinár získa informácie alebo skúsenosť, ktorú by inak nemal, a za predpokladu, že redakcia ustráži, aby informovanie v prípadnom texte nebolo jednostranné. "Stalo sa nám aj to, že sme povolili cestu, o ktorej sme vedeli, že na nej zásadné informácie na publikovanie nebudú. Redaktor si však musel na to zobrať dovolenku," hovorí.
V denníku Sme sa názor na takéto cesty podľa A. Fulmeka menil. Najskôr ich dávali redaktorom "za odmenu". Potom ich striktne odmietali. V súčasnosti šéfredaktor Sme občas nejakú cestu povolí, ale iba ak je pre noviny tematicky zaujímavá. Redakcia sa pri takejto ponuke nikdy k ničomu nezaväzovala a ani nezaväzuje. A nikdy v texte nezverejňuje názov agentúry, ktorá cestu organizuje.
Napísané platí
Etické zásady novinára vo vydavateľstve Perex sú na Slovensku jediným písaným sumárom hraníc, za ktoré novinár nemôže. Šéfredaktor Pravdy Petr Šabata ho zaviedol po svojom príchode z Mladej fronty Dnes.
V Petit Presse existuje iba interný prípis adresovaný regionálnym médiám, ktorý ozrejmuje predstavu vydavateľa o tom, čo je redakčný text a čo PR článok a čo inzercia. "Nachádzali sme v našich regionálnych tituloch mnoho textov, ktoré šli za túto hranicu. Predpokladám, že väčšinou boli motívy písania takýchto textov oveľa prozaickejšie ako korupcia - napríklad kamarátske vzťahy," hovorí riaditeľ vydavateľstva A. Fulmek. Dodáva, že aj takto chceli novinárom oznámiť, že "vydavateľ si to neželá". V prípade Sme ešte neukončili diskusiu o tomto probléme, ale vydavateľ podporuje prijatie redakčného štatútu. Tento dokument by definoval nezávislé postavenie novinára, jeho protikorupčný záväzok a jeho povinnosť byť objektívny a nestranný.
"Pokiaľ to niekto myslí s etikou vážne, mal by dodržiavať takéto alebo podobné pravidlá. A je najjednoduchšie si ich aj napísať," argumentuje P. Šabata, prečo v Perexe neostali iba pri neformálnych pravidlách. Kódex zaviedli pre Pravdu a Moment v júli 2001, podľa P. Šabatu sa nenašiel nikto, kto by ho dlhodobo ignoroval alebo označil za neprijateľný.
Čo možno a čo nie
Z praktických vecí je najpodstatnejší zákaz členstva v politickej strane a angažovanie sa aj na komunálnej úrovni, zákaz členstva v orgánoch obchodných spoločností blízkych predmetu podnikania Perexu, zákaz publikovania u najbližších konkurentov, členstvo v akýchkoľvek poradných orgánoch, prijímanie darov vyšších ako 300 korún a prakticky úplný zákaz ciest hradených pozývajúcou stranou.
"Samozrejme, že nikto nebude merať hodnotu daru, ktorý dostal redaktor na tlačovej besede, ide o to, vysvetliť, že to nemôže byť viac ako normálne pohostenie či naozaj len upomienkový predmet," hovorí šéfredaktor. V prípadoch, keď má člen redakcie pocit, že mu bolo ponúknuté niečo na takýto rámec, je podľa interných predpisov Perexu povinný to oznámiť nadriadenému a zapísať do knihy na to určenej. "Ak som napríklad dostal ponuku byť podpredsedom politickej strany alebo permanentku na futbalovú ligu, hlásil som to predsedníčke predstavenstva," dokumentuje P. Šabata, že kódex myslí úplne vážne.
Pripúšťa, že fungovanie tohto kódexu vydavateľ a redakcia málo propagovali, čím prišli o možnosť zvýšiť svoju dôveryhodnosť. Pridáva aj prípad, kde sa to podarilo: "Časopis Týden v polovici deväťdesiatych rokov šiel vo svojom kódexe ešte ďalej, dokonca ho zverejnil ako formu zmluvy s čitateľmi a mám pocit, že to malo úspech," uzatvára.
Miestom, kde je korumpovanie médií najviditeľnejšie, ale často tolerované, sú spotrebiteľské testy a cestovanie. Preto aj v zahraničí platí, že redakcie, ktoré majú písané redakčné kódexy, sa nimi a prijímaním darov zaoberajú najpodrobnejšie.
Testy charakteru
Ak sa redaktor, ktorý pripravuje spotrebiteľské testy, nechá ovplyvniť, má vedenie redakcie iba malú možnosť na to prísť, myslí si riaditeľ Petit Pressu Alexej Fulmek. Dvakrát nepríjemné podľa neho však je, že špecialisti na dané sektory to vidia, laici to postrehnú, iba ak urobí redaktor "hrubú chybu". Ako príklad takejto chyby uvádza nezaradenie výrobku niektorého z veľkých hráčov na trhu do testovania.
Denník Sme v súčasnosti spo trebiteľské testy nemá. Po tom, čo zrušil spoluprácu s externým dodávateľom prílohy Test, s novou nezačal. "Mali sme vážny dôvod si myslieť, že zaradenie nejakého produktu v testoch v Sme je súčasť komerčnej ponuky nášho dodávateľa," preto podľa A. Fulmeka radšej s časopisom Test ukončili spoluprácu.
Podľa spolumajiteľky PRime time, s.r.o., Bratislava Miroslavy Michalíkovej je aj tu vecou klienta, aby stanovil pravidlá testovania. Hovorí napríklad o výrobcovi mobilných telefónov, ktorý má podmienku, že požičať telefón na test sa smie maximálne na päť dní.
Za cestu - nič
"Máme pravidlo, že 80 percent z ôsmich pracovných hodín na ceste pre pozvaných žurnalistov sa musí pracovať, a považujeme to za úplne samozrejmé," hovorí, ako sa brániť podozreniam z korupcie, riaditeľka Interel public relations, a.s., Bratislava. Ďalšou podmienkou je, aby PR agentúra, respektíve klient po skončení cesty, ale ani pred ňou nežiadal záruky publikovania, respektíve spôsobu publikovania. Hovorí, že s prípadom, keď pozývajúci vopred zmluvne zaviazal hosťa k protihodnote za cestu v podobe článku, sa ešte nestretla.
Riaditeľ pre výrobu a odbyt Ecopressu, a.s., Bratislava Miloš Nemeček v cestách žurnalistov hradených pozývajúcou stranou zásadný problém nevidí. Za predpokladu, že novinár získa informácie alebo skúsenosť, ktorú by inak nemal, a za predpokladu, že redakcia ustráži, aby informovanie v prípadnom texte nebolo jednostranné. "Stalo sa nám aj to, že sme povolili cestu, o ktorej sme vedeli, že na nej zásadné informácie na publikovanie nebudú. Redaktor si však musel na to zobrať dovolenku," hovorí.
V denníku Sme sa názor na takéto cesty podľa A. Fulmeka menil. Najskôr ich dávali redaktorom "za odmenu". Potom ich striktne odmietali. V súčasnosti šéfredaktor Sme občas nejakú cestu povolí, ale iba ak je pre noviny tematicky zaujímavá. Redakcia sa pri takejto ponuke nikdy k ničomu nezaväzovala a ani nezaväzuje. A nikdy v texte nezverejňuje názov agentúry, ktorá cestu organizuje.
Napísané platí
Etické zásady novinára vo vydavateľstve Perex sú na Slovensku jediným písaným sumárom hraníc, za ktoré novinár nemôže. Šéfredaktor Pravdy Petr Šabata ho zaviedol po svojom príchode z Mladej fronty Dnes.
V Petit Presse existuje iba interný prípis adresovaný regionálnym médiám, ktorý ozrejmuje predstavu vydavateľa o tom, čo je redakčný text a čo PR článok a čo inzercia. "Nachádzali sme v našich regionálnych tituloch mnoho textov, ktoré šli za túto hranicu. Predpokladám, že väčšinou boli motívy písania takýchto textov oveľa prozaickejšie ako korupcia - napríklad kamarátske vzťahy," hovorí riaditeľ vydavateľstva A. Fulmek. Dodáva, že aj takto chceli novinárom oznámiť, že "vydavateľ si to neželá". V prípade Sme ešte neukončili diskusiu o tomto probléme, ale vydavateľ podporuje prijatie redakčného štatútu. Tento dokument by definoval nezávislé postavenie novinára, jeho protikorupčný záväzok a jeho povinnosť byť objektívny a nestranný.
"Pokiaľ to niekto myslí s etikou vážne, mal by dodržiavať takéto alebo podobné pravidlá. A je najjednoduchšie si ich aj napísať," argumentuje P. Šabata, prečo v Perexe neostali iba pri neformálnych pravidlách. Kódex zaviedli pre Pravdu a Moment v júli 2001, podľa P. Šabatu sa nenašiel nikto, kto by ho dlhodobo ignoroval alebo označil za neprijateľný.
Čo možno a čo nie
Z praktických vecí je najpodstatnejší zákaz členstva v politickej strane a angažovanie sa aj na komunálnej úrovni, zákaz členstva v orgánoch obchodných spoločností blízkych predmetu podnikania Perexu, zákaz publikovania u najbližších konkurentov, členstvo v akýchkoľvek poradných orgánoch, prijímanie darov vyšších ako 300 korún a prakticky úplný zákaz ciest hradených pozývajúcou stranou.
"Samozrejme, že nikto nebude merať hodnotu daru, ktorý dostal redaktor na tlačovej besede, ide o to, vysvetliť, že to nemôže byť viac ako normálne pohostenie či naozaj len upomienkový predmet," hovorí šéfredaktor. V prípadoch, keď má člen redakcie pocit, že mu bolo ponúknuté niečo na takýto rámec, je podľa interných predpisov Perexu povinný to oznámiť nadriadenému a zapísať do knihy na to určenej. "Ak som napríklad dostal ponuku byť podpredsedom politickej strany alebo permanentku na futbalovú ligu, hlásil som to predsedníčke predstavenstva," dokumentuje P. Šabata, že kódex myslí úplne vážne.
Pripúšťa, že fungovanie tohto kódexu vydavateľ a redakcia málo propagovali, čím prišli o možnosť zvýšiť svoju dôveryhodnosť. Pridáva aj prípad, kde sa to podarilo: "Časopis Týden v polovici deväťdesiatych rokov šiel vo svojom kódexe ešte ďalej, dokonca ho zverejnil ako formu zmluvy s čitateľmi a mám pocit, že to malo úspech," uzatvára.
